Neviem ako vy, ale ja som človek veľmi škodoradostný. Ak sa niekomu niečo zlé stane, je mi vtipne. Samozrejme, ak vidím nabúrané auto na ceste, alebo mi niekto povie, že je chorý, nezačnem sa hystericky smiať. Myslím také tie momenty, keď ide niekto po ulici a potkne sa alebo keď si niekto v obchode nahlas prdne ( to bol zážitok pre moje brucho, čo som sa tak smiala :-)). Vtedy mi je skutočne veselo a smiech zadržať neviem. Ja viem, že to nie je slušné, ale niekedy sa proste neovládnem. Na druhej strane sa však dokážem zasmiať aj sama na sebe. Občas mám fakt kuriózne zážitky. Napríklad, raz som išla do práce, keď mi zrazu niečo veľké narazilo do hlavy. V prvom okamihu som sa zľakla, ale keď som videla, čo to bolo, skoro som odpadla. Proste VRANA. Normálne ten veľký čierny vták zletel zo stromu a asi ho natoľko zaujali moje vlasy, že cítil potrebu dotknúť sa ich. V tom momente som si myslela, že umrem od smiechu. A nielen ja, ale aj okoloidúci, ktorí to videli (súdiac podľa úškrnov na tvári). Prípady, kedy som sa vysypala v obchode na niečom mokrom alebo som vypadla z busu pri vystupovaní už beriem s nadhľadom. Tak isto ste určite zažili stavy, keď ste sedeli na porade alebo u doktorky a vo chvíli najväčšieho ticha vám začalo hlasne a tak intenzívne škvŕkať v bruchu, ako keby ste týždeň nejedli.. Čo však chcem povedať je, že v živote sa jednoducho stretávame s vecami, ktoré vtipné nie sú. Občas sú chvíle, kedy hľadáme dôvody na úsmev. Kedysi som mala zápisík "Iba tak" a v ňom stránku, kde mi ľudia odpovedali na otázku: Prečo si sa ešte nezbláznil? Jeden kamoš napísal: "Aj v tej najväčšej kaši sa našlo niečo, čo tú kašu zjedlo." A viete čo? Náš postoj je najdôležitejší. Pretože, keď sa pošmyknem na chodníku a roztrhnem si nohavice cez pol zadku, sú dve možnosti, ako sa môžem zachovať- buď sa začnem hanbiť ako pes a budem sa mračiť na celý svet alebo sa na tom zasmejem a preventívne sa spýtam okoloidúcich, či náhodou nemajú pri sebe ihlu a niť. S optimistickým postojom sa však v živote dostanem ďalej ako keď sedím v kúte a ľutujem sa smutným údelom večného smoliara. A ak už nemyslím práve na vtipné zážitky, čo sa mi stalo, snažím sa myslieť na to, aký krásny vie byť západ slnka alebo ako sa skvele cítim, keď si večer sadnem na balkón s pohárom pivka a tekvicovými semienkami a kecám so spolubývajúcou.
Ľudia občas zabúdajú na úsmev a často sa stretávam s negatívnymi myšlienkami druhých. Ja by som si priala, aby ste aj vy prišli na to, že s úsmevom je život krajší a pestrejší. A keď už ten dôvod na úsmev neviete nájsť, tak si skúste predstaviť kráčajúceho človeka do práce, ktorého napadne besná vrana. Neverím, že sa nad tým nepousmejete. :-)
