Láska z vlaku

Autor: Simona Bittnerová | 10.5.2012 o 22:40 | (upravené 11.5.2012 o 9:08) Karma článku: 6,77 | Prečítané:  543x

Prednedávnom som čítala článok o tom, že človek sa priemerne zaľúbi do 4 ľudí za celý svoj život. Neviem, či sa do týchto lások počíta aj tá platonická. Ak áno, tak ja sa určite zo štatistík vymykám.

Celý môj život si vytváram platonické lásky, aj napriek tomu, že jednu životnú už mám doma. Poznáte ten ranný pocit, keď si cestou do práce sadnete do MHD-čky, tupo hľadíte z okienka a želáte si koniec dňa..a zrazu ho ( ju ) uvidíte. Obyčajného človeka, ktorý tiež niekam cestuje každý deň ako vy. Platonické zaľúbenie hrozí, ak chodí stále tým istým busom, električkou, vlakom..ako vy. Po čase už ani to ranné vstávanie nie je také hrozné, keď viete, že ho uvidíte. Ja mám takýchto lások viac. Chlapec spod Nového mosta, čašník pracujúci v Apolle, či Hnedý z vlaku.

Hnedého mám najradšej. Chodí tým istým vlakom každú nedeľu ako ja. Neviem, ako sa volá, čo robí, koľko má rokov, ale kvôli nemu mi nevadí čakať na stanici hodinu pred vlakom, či je zima alebo prší, alebo ma ide vysušiť z horka. Hnedý ma zaujal ani neviem čím. Proste tam sedel, s upretým pohľadom do koľajnice, strapatými vlasmi...a v hnedej mikine. Preto je Hnedý. Milujem ten pocit, keď prídem na stanicu a on sedí už na lavičke. Keby tak vedel, že je takým objektom túžby...Občas premýšľam nad tým, či aj na mňa niekto takto myslí. Vrcholom blaha bolo, keď sme raz cestovali v rovnakom kupé celé dve hodiny. Vtedy som ani nevedela dýchať od toľkej radosti. Nuž, vidíte, neznámy človek a toľko radosti. V súvislosti s Hnedým mám milión predstáv a snov. Samozrejme, sú to len sny. Niekedy premýšľam, čo by sa stalo, ak by bola táto náklonnosť obojstranná. Asi by to už nebolo také zaujímavé. V podstate mi vyhovuje, že pravdepodobne netuší o mojej existencii. Je to také čudné, keď nad ním premýšľam. Ide o to, že v mojich predstavách je taký, akého si ho ja vysnívam. V reálnom živote to môže byť hlupý truľo, ktorý za sny nestojí. V každom prípade, je fajn snívať. Ľudia to v mojom veku už zabúdajú. Myslím si, že človek bez snov je len prázdna schránka. Ja sa svojich snov nevzdám nikdy.

Takže čo na záver dodať? Že aj keď sa niekedy cítime zle, nikdy nevieme, kto kvôli nám chodí na stanicu, zástavku o hodinu skôr a pre koho sme vesmírom. A ja sa teším, že ho v nedeľu opäť uvidím.  :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Zlá skúsenosť s Cígerom a Švehlom mohla odradiť hráčov z NHL od štartu na majstrovstvách sveta, hovorí skúsený obranca.

KULTÚRA

Iva Bittová: Nemôžem si dovoliť strácať čas a báť sa

Česká speváčka žije v USA. Koncertuje u nás so skupinou Čikori.

TECH

Vedci sú na stope tajomstvu DNA

Vďaka úžasnému technologickému vývoju vznikajú nové vedné odbory.


Už ste čítali?