Láska z vlaku

Autor: Simona Bittnerová | 10.5.2012 o 22:40 | (upravené 11.5.2012 o 9:08) Karma článku: 6,77 | Prečítané:  519x

Prednedávnom som čítala článok o tom, že človek sa priemerne zaľúbi do 4 ľudí za celý svoj život. Neviem, či sa do týchto lások počíta aj tá platonická. Ak áno, tak ja sa určite zo štatistík vymykám.

Celý môj život si vytváram platonické lásky, aj napriek tomu, že jednu životnú už mám doma. Poznáte ten ranný pocit, keď si cestou do práce sadnete do MHD-čky, tupo hľadíte z okienka a želáte si koniec dňa..a zrazu ho ( ju ) uvidíte. Obyčajného človeka, ktorý tiež niekam cestuje každý deň ako vy. Platonické zaľúbenie hrozí, ak chodí stále tým istým busom, električkou, vlakom..ako vy. Po čase už ani to ranné vstávanie nie je také hrozné, keď viete, že ho uvidíte. Ja mám takýchto lások viac. Chlapec spod Nového mosta, čašník pracujúci v Apolle, či Hnedý z vlaku.

Hnedého mám najradšej. Chodí tým istým vlakom každú nedeľu ako ja. Neviem, ako sa volá, čo robí, koľko má rokov, ale kvôli nemu mi nevadí čakať na stanici hodinu pred vlakom, či je zima alebo prší, alebo ma ide vysušiť z horka. Hnedý ma zaujal ani neviem čím. Proste tam sedel, s upretým pohľadom do koľajnice, strapatými vlasmi...a v hnedej mikine. Preto je Hnedý. Milujem ten pocit, keď prídem na stanicu a on sedí už na lavičke. Keby tak vedel, že je takým objektom túžby...Občas premýšľam nad tým, či aj na mňa niekto takto myslí. Vrcholom blaha bolo, keď sme raz cestovali v rovnakom kupé celé dve hodiny. Vtedy som ani nevedela dýchať od toľkej radosti. Nuž, vidíte, neznámy človek a toľko radosti. V súvislosti s Hnedým mám milión predstáv a snov. Samozrejme, sú to len sny. Niekedy premýšľam, čo by sa stalo, ak by bola táto náklonnosť obojstranná. Asi by to už nebolo také zaujímavé. V podstate mi vyhovuje, že pravdepodobne netuší o mojej existencii. Je to také čudné, keď nad ním premýšľam. Ide o to, že v mojich predstavách je taký, akého si ho ja vysnívam. V reálnom živote to môže byť hlupý truľo, ktorý za sny nestojí. V každom prípade, je fajn snívať. Ľudia to v mojom veku už zabúdajú. Myslím si, že človek bez snov je len prázdna schránka. Ja sa svojich snov nevzdám nikdy.

Takže čo na záver dodať? Že aj keď sa niekedy cítime zle, nikdy nevieme, kto kvôli nám chodí na stanicu, zástavku o hodinu skôr a pre koho sme vesmírom. A ja sa teším, že ho v nedeľu opäť uvidím.  :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?